Juraj Hipš: Asi polovica našich príjmov dnes pochádza z platených aktivít. Nie sme závislí len na grantoch.

V neziskovom sektore úspešne pôsobíš už skoro 20 rokov. Vaša organizácia Živica bola jedna z prvých, ktoré začali sociálne podnikať, aj keď o tomto koncepte sa pred 15-timi rokmi vedelo u nás len málo, či vôbec. Aké boli vaše začiatky?
Živica funguje 19-ty rok. Zo začiatku sme ako klasická neziskovka riešili len granty, bol to náš hlavný zdroj financií. V tej dobe sa to ešte viac menej dalo. Náš prvý, nazvime to podnikateľský plán, bola ponuka environmentálnych programov pre školy. Prišli sme na školu a ponúkali sme im 7 vyučovacích hodín, z ktorých si mohli školy vybrať tému, ktorá ich zaujala – energia, odpady, voda a tak ďalej.

Zo začiatku sme to robili ako nadšenci zadarmo, bavilo nás to, všetko bolo super. Ale často sme prišli do školy zistili sme, že na nás zabudli, že nemajú voľnú triedu a podobne. Tento systém nás motivoval k tomu, že sme začali za naše programy vyberať peniaze. Neboli to žiadne veľké sumy, ale zafungovalo to. Zrazu o nás vedeli, mali všetko pripravené. A to bol prvý moment, kedy sme si povedali, že peniaze môžu byť aj veľmi dobrým nástrojom na budovanie zodpovednosti na školách.

Robili neziskovky už vtedy rôzne vzdelávacie projekty na školách, alebo to bol celkom nový koncept?
Vtedy to bola ešte neprebádaná oblasť. Bolo celkom nové, aby neziskovka vstupovala do školy, priamo na vyučovanie a pýtala za to peniaze. Dokonca sme vtedy riešili s Ministerstvom školstva, či je to legálne. Získali sme právny výklad a na základe nášho prípadu prišla od ministerstva smernica, že riaditelia škôl si môžu neziskovky objednávať na vyučovanie, a ak je tam vzájomná dohoda, môžu za to platiť.

Vtedy sme v podstate pomohli aj iným neziskovkám ukázať model, ako do škôl vstupovať. Dnes po 19-tich rokoch skutočne nie je nič nezvyčajné, že školy si za niektoré programy platia.

Okrem toho, že ste prví vstúpili do škôl, boli ste aj prví, čo v Bratislave otvorili eko obchod.
Áno, eko obchod sme zriadili pred 15-timi rokmi na Vysokej ulici v Bratislave. Z tejto skúsenosti je výborná prípadová štúdia, ako to nerobiť. Napriek tomu, že obchod fungoval 10 rokov, tento podnikateľský príbeh nemá happyend.

Obchod sme založili preto, aby sme neboli závislí len na grantoch. Chceli sme si na svoju činnosť zarábať niečím, čo nám vygeneruje peniaze. Čiže sociálnym podnikaním. V tej dobe sa u nás ale ešte o sociálnom podnikaní nehovorilo, neexistovali žiadne mentoringové programy, nič. My sme si vymysleli, že teda zriadime eko obchod, kde budeme predávať eko produkty, čo z časti súvisí s našimi hodnotami. Ale s odstupom času musím povedať, že to bol čistý úlet. Nemali sme žiaden podnikateľský plán, mali sme len nadšenie.

Ako ste fungovali?
Poviem na ilustráciu nejaké príklady. Vtedy sme veľa robili s dobrovoľníkmi zo základných a stredných škôl. A tak sme si povedali, že v obchode budú predávať študenti ako dobrovoľníci a na tom to celé postavíme. Čo bol skvelý nápad prvé 3 dni, ale viesť takto obchod, to nebolo reálne. Bol to jeden z ťažkých omylov. Pretože deti to nebavilo. Bol to prvý moment, kedy nás otrieskalo.

Takže sme si to vymysleli inak. V obchode mal obsluhovať ten, kto bol práve v kancelárii. Tá bola súčasťou obchodu. Ale toto rovnako nefungovalo. Po mesiaci sme sa dostali do fázy, že sme sa modlili, aby nikto neprišiel, pretože nemôžeme robiť prácu, ktorú robiť chceme, písať učebnice, pripravovať výučbové plány a podobne. Čiže pracovné dni v obchode nám končili tak, že ak nikto za celý deň neprišiel, bolo to pre nás super. Takže toto bol druhý ťažký omyl.

Takže sme si povedali, že zamestnáme človeka, ktorý ten obchod bude naozaj viesť a bude ho mať na starosti. A toto bol náš tretí omyl. Reálne sa ukázalo, že ľudia, ktorí chceli v obchode predávať, chceli prioritne robiť na Živici. Dokonca niektorí skutočne z obchodu odišli na iné projekty Živice, kde boli šťastní a robili tam roky.

Čo bol podľa Teba hlavný problém, že sa vám nedarilo?
Myslím si, že tieto problémy súviseli s tým, že sme mali obchod od začiatku zle nastavený. Mali sme zle nastavené, čo je náš cieľ. Spätne viem, že prvé, čo som mal spraviť bolo postaviť obchod ako samostatnú s.r.o.-čku, ktorej majiteľom je Živica, ale žije si vlastným životom.

My sme v tej dobe boli prví, ktorí mali podobný obchod. Predávali sme menštruačné kalíšky, plátené plienky, fair-trade produkty. Čiže zákazníkom sme niekedy aj hodinu vysvetľovali, čo je čo a oni si potom kúpili jednu vec. Čiže biznisovo, toto nemohlo takto nikdy fungovať.

Nebolo to aj tým, že doba na to ešte nebola pripravená? Pre 15-timi rokmi predsa nebolo ešte toľko ľudí, pre ktorých boli eko produkty zaujímavé.
Áno. Boli sme napríklad prví v Bratislave, ktorí mali bezobalovú čapovanú eko drogériu. Veľmi nám vtedy chýbal kvalitný marketing. Obchod mal úplne inú dynamiku a iné potreby ako ostatné projekty Živice, a tomu sme vtedy nerozumeli. Nakoniec sme ho museli dotovať z iných činností Živice, pričom pôvodný plán bol celkom opačný.

Čo by si po týchto skúsenostiach urobil inak, okrem oddelenia obchodu na samostatnú s.r.o.?
Určite by som hľadal manažéra, ktorý zdieľa naše hodnoty, no má skúsenosti s obchodom, s marketingom a má veľmi jasne nastavené indikátory, čo má dosiahnuť, mal by byť motivovaný predajom.

Celý plán zriadiť eko obchod by som po dnešných skúsenostiach prešiel s ľuďmi, ktorí tomu rozumejú a pýtal by som si veľmi silnú kritiku. Čo si myslia, v čom môžeme zlyhať, čo musíme spraviť tak, aby to fungovalo. Nám skutočne chýbal dobrý mentor, ktorý by rozumel, že sme aj neziskovka a našim cieľom je síce produkovať zisk, ale spätne ho následne vracať do Živice. A na tejto filozofii celý obchod postaviť. No my sme to v tom čase netušili, a preto sme sa učili a trápili na vlastných chybách.

Ako Ti tento zážitok pomohol, keď ste zakladali vzdelávacie centrum v Zaježovej?
Náš zážitok z eko obchodu bola celkom silná a cenná skúsenosť. Na výstavbu nášho vzdelávacieho centra sme získali Nórske granty, čiže pôvodne sme tam nemohli podnikať. Čo spätne považujem za chybu Nórskych grantov, kedy nás nútili, aby všetko, čo tam robíme, bolo bezplatné.

Takto sme to teda ľudí naučili a potom sme ich museli odnaúčať, že všetky kurzy zadarmo skutočne nemôžu byť. Ale poučený eko obchodom, akonáhle to bolo možné, prešlo vzdelávacie centrum pod samostatnú s.r.o.- čku, ktorej 100% majiteľom je Živica, no má oddelené účtovníctvo. Máme to dokonca urobené tak, že prevádzka má samostatný manažment a vzdelávacie služby samostatný manažment.

To veľmi pomáha vidieť, ako centrum hospodári, koľko peňazí vie zarobiť, kedy je v strate. Dnes má centrum asi 12rokov a je sebestačné, dnes naň neberieme žiadne dotácie. Ukázalo sa, že oddelenie centra je prínos. Pri jeho nastavovaní už sme sedeli s ekonómami a nechali sme si pripraviť biznis plán, koľko osobností musíme mať a podobne. Aj keď aj tu sme robili veľa chýb.

Kto sú vaši klienti?
Klienti u nás nie sú len školy a učitelia. Dokážeme prežiť vďaka tomu, že máme budovu kde ponúkame kaviarenské, stravovacie a ubytovacie služby. Centrum je dnes vyťažené asi 270 dní do roka. Ponúkame napríklad teambuildingy na kľúč alebo robíme vlastné workshopy a školenia. Aj vďaka týmto ziskom môžeme následne školám ponúkať nižšie ceny. Pre firmy sme stále lacnejší ako hotely alebo eventové agentúry a zároveň vedia, že časť peňazí, ktoré u nás zaplatia, idú na ďalšie projekty Živice.

Ďalší zdroj našich príjmov sú aj iné služby na kľúč, ktoré poskytujeme firmám. Napríklad, ak chce firma priniesť pre deti interaktívnu výstavu o energiách, pripravíme ju. Toto teda nerobíme formou grantov, ale formou zákaziek. Asi polovica našich príjmov dnes pochádza z podobných aktivít. Nie sme potom závislí len na grantoch.

Viem, že máte aj ďalšie podnikateľské nápady, a to z celkom iného súdka.
V zálohe toto máme pomerne veľa. Problém je, že už veľa ďalších aktivít nestíhame. Napríklad sme zo srandy so susedom na Zaježovej začali skúšať slamky z ražných stebiel. Vyrobili sme krabičku slamiek, pekne zabalenú som ju mal položenú vo vzdelávacom centre. A prišiel riaditeľ Ikea, ktorý tieto slamky videl. Vysvetlil som mu, čo to je a on sa o pár dní ozval, že je to perfektný nápad, že Ikea to zoberie pre Maďarsko, Česko a Slovensko do svojich obchodných domov.

Boli sme radi, no potom sme zistili, že pripraviť celý projekt je pre nás časovo náročné. Ďalší problém bola hygiena, no tá zázrakom slamky schválila. Máme obal, všetko, akurát nemáme čas sa projektu venovať. Radi tento nápad teda odovzdáme.

Máte ešte niečo iné?
Áno. Vo Zvolene prevádzkujeme spolu s mestom prvý prírodný cintorín. Ukázalo sa, že záujem o takúto službu je veľký. Zároveň sme zistili, že s pochovávaním súvisí množstvo ďalších vecí, či už sú to urny, rakvy, oblečenie. Sú to témy, o ktorých sa ľudia veľmi nechcú rozprávať, ale reálne, ten dopad na životné prostredie je enormný.

Druhá vec je spirituálna rovina, kedy chceme robiť rozlúčky so zosnulými iným spôsobom. Aby sa ľudia mohli rozlúčiť tak, ako potrebujú, a nie ako v supermarkete, kedy sa pohreb robí stále rovnako. Pre veľa ľudí je dôležitý práve tento rozmer.

Venujete sa teda aj výrobe, ktorá s pohrebmi súvisí?
Začali sme riešiť napríklad rakvy. Sú veľmi drahé, napustené chemikáliami. My chceme robiť rakvy, ktoré spĺňajú vysoký environmentálny štandard, sú plne rozložiteľné a chceme, aby boli pre každého jedinečné, napríklad s básňou, obrázkom. Tieto veci vo svete už fungujú.

Chceli by sme rozbehnúť sociálny podnik, kde bude prebiehať takáto výroba. Podporíme tak zároveň ľudí zo slabých regiónov, dáme im prácu v našej dielni. Výrobky chceme ponúkať nielen na Slovensku, ale aj v okolitých krajinách. Momentálne pracujeme na tejto fáze, tvoríme biznis plán.

Budú prírodné cintoríny aj v iných mestách?
Koncept prírodného cintorína ponúkame aj iným mestám. Pripravíme priestor, odovzdáme všetky potrebné informácie, ako tieto pohreby viesť. Rozlúčky môže robiť civilný človek, nemusí to byť kňaz. Smrť je vec, ktorá sa týka každého, ale ťažko sa o tom hovorí. Reálne, každý z nás zomrie. Táto téma je u nás strašne tabuizovaná a našou snahou je tému smrti otvárať. Ako s ňou narábať, aby sme naplno žili. Pretože keď so smrťou človek pracuje, začína naozaj oveľa plnšie žiť.

A aj keď prebehne rozlúčka iným spôsobom, má celkom inú hĺbku. Ľudia sa dokážu s mnohými vecami lepšie zmieriť, príprava na pohreb trvá oveľa dlhšie ako na bežný pohreb, kde vám zosnulého zoberú, vy ho nevidíte, prídete potom na cintorín, kde je firma, ktorá všetko vyzdobí, prečítajú reč, ktorá je pripravená, a hotovo. A ty si vlastne konzument. U nás je ten proces naozaj iný. Ľudia si pripravujú, ako celý proces bude vyzerať, mnohí si robia rozlúčky sami. To je úplne iný level a vysoká pridaná hodnota.

Toto je veľmi silná téma, no vráťme sa o krok späť, k samotnému konceptu sociálneho podnikania pre neziskovky. Ako ho vnímaš? Je sociálne podnikanie pre neziskovky dobrá príležitosť ako diverzifikovať svoje príjmy?
Ja to vidím tak, že je to dosť ťažké. Naozaj nie sme na podnikanie v nezisku naučení. Mne napríklad veľmi pomohlo, keď sme začali získavať prvé peniaze od firiem, ktoré nám ich dávali ako dar, ale vždy chceli vedieť, čo za ne urobíme. Tu som videl to iné uvažovanie. Pretože do záverečnej správy grantu sa dá skutočne napísať takmer všetko a donor, napríklad z Bruselu, málokedy vidí, čo sa reálne spravilo, či to bolo dobré a aký to malo zmysel. Ale firmy nechceli žiadne záverečné správy, chceli reálne vidieť, čo za ich peniaze dokážeme spraviť. Chodili sa pozerať, čo robíme a na záverečné výstupy. Bolo to oveľa lepšie.

Moje odporúčanie pre neziskovky je, že ak sa pustia do sociálneho podnikania, tak je strašne dôležité, aby robili niečo, čo súvisí s ich témou a čo je v súlade s ich hodnotami. Pri podnikaní je potrebné mať celkom iné uvažovanie. Napríklad na našom centre, ktoré je v zásade hotelom, pracujeme s klientami celkom inak ako keď robíme iné projekty, napríklad so žiakmi.

Druhé odporúčanie je mať mentora, ktorý pomôže s nastavením podnikania. Učiť sa na vlastných chybách je to najdrahšie. Keď prepočítam všetky peniaze, ktoré sme do eko obchodu dali a dotovali ho, aby neskrachoval, tak spätne vidím, že to bola hlúposť a tie peniaze sme mohli použiť na niečo oveľa rozumnejšie.

A dôležití sú aj ľudia, ktorí na projekte pracujú. Nemôžem zobrať ľudí od nás, ktorí robia so školami a nasilu ich pretlačiť do sociálneho podnikania. Pretože napriek tomu, že je to sociálne, je to stále podnikanie. A podnikanie má generovať zisk, čo neziskovka za cieľ nemá. Čiže pre sociálne podnikanie sú potrební aj ľudia, ktorí s týmto vedia pracovať.

Myslíš si, že sú neziskovky pripravené podnikať?
Pravdou je, že na Slovensku je mimovládny sektor stále z veľkej časti stále naučený na granty, čo je podľa mňa v mnohých prípadoch oprávnené. Pretože napríklad ľudskoprávne neziskovky veľmi ťažko vymyslia podnikanie, ktoré by im generovalo zisk. Na druhej strane sú tu neziskovky, ktoré ten potenciál majú obrovský, a tam je dobrá príležitosť, aby sa do toho pustili.